Samuel Hahnemann a jeho svetonázor – 3.časť

 
 

Vzťah človek – Boh 

Človek je u Hahnemanna časťou stvorenia. Ale vo stvorení má zvláštnu pozíciu. Podľa Hahnemanna je človek najslabším článkom vo stvorení, čo sa týka fyzickej sily, ale vyvažuje to silou ducha. K človeku patrí podľa Hahnemanna okrem ducha a svedomia aj slobodná voľa. A tým si človek sám stanovuje svoje hranice. Okrem  bezhraničnej sily myslenia má človek ešte cit. Cit pre pravdu, čo dáva zmysel našej existencii či pokornú zbožnosť pre ctenie Boha.

Na mnohých miestach Hahnemann hovorí o tom, že človek je smrteľný, ale verí na nesmrteľnosť. Jeho očakávanie života po smrti je zrejmé z mnohých listov kde napríklad píše. „Keby som Vás ešte raz mohol uvidieť a rozprávať sa s Vami, veľmi veľa Vám toho poviem, lebo už dlho na tejto planéte nezostanem, ale zoberiem si myšlienku na Vás so sebou, kde sa potom stretneme a budeme tam určite aspoň tak užitoční ako tu a budeme činiť dobro aspoň tak, ako tu.“

Hahnemann otvorene veril na ďalší život po smrti, kde sa prinajmenšom časť človeka dostane do večnosti.

Zhrnúc je človek u Samuela Hahnemanna stvorený Bohom a má vo stvorení význačné postavenie. Toto je hlavne kvôli duchu, ktorý je nesmrteľný a približuje človeka k Bohu. Človek sa okrem iného vyznačuje svojim duchom, rozumom, múdrosťou, slobodnou vôľou a fyzickým telom, ktorého životné pochody sú závislé od pôsobenia životnej sily. Človek je stvorený k tomu, aby sa morálne a celkovo priblížil Bohu. Pritom by si mal nájsť aj svoje osobné šťastie ako aj spokojné bytie. Ďalšou úlohou človeka je udržiavať pojem Božej prozreteľnosti, pričom by mu mala pomáhať od Boha prepožičaná múdrosť. Hahnemann vidí človeka aj ako fyzickú bytosť, ktorý si má uspokojovať aj svoje fyzické potreby a užívať si život, pritom by si mal udržiavať individuálny život a zdravie.

Vzťah Boh – morálka

Pre Hanemanna má veľku hodnotu „Dobrota“. Pre neho to napríklad znamená vykonávať svoju prácu k využitiu ľudstva, nazýva to „ vykonávať životnú činnosť čo najlepšie pre celkové dobro“  Pre Hahnemanna  majú vysoké morálne hodnoty česť a láska k pravde. Okrem iného hovorí aj o sebe. „Nie som schopný sa nevedome nemýliť, ale nie som schopný ani vedome klamať.” Svedomie je pre neho tiež dôležitá smerodajná štruktúra, podľa ktorej by sa malo orientovať jednanie ľudí. Tak ho napríklad nazýva. „Dobré svedomie je jediné vysvedčenie pravej ľudskej hodnoty“ a označuje ho ako „silný hlas nepodplatiteľného sudcu, svätý Boží súd v tvojej ľavej hrudi“ V tomto zmysle sa dá rozumieť, keď hovorí o „Božích upozorneniach v hrudi, ktoré sa dajú cítiť v ľudskom srdci“. 

Aj kvôli tomu po ukončení štúdií sa nezaoberal lekárskou praxou ale chémiou a prekladmi, lebo si nebol istý, či vtedy dostupnými liečivami viac nepoškodí svojich pacientov, ako by im pomohol. Nemohol jednať v protiklade so svojim svedomím. Keď sa neskôr rozhodol liečiť homeopaticky, nie alopaticky, bolo to v súlade s jeho svedomím, kde bol pevne presvedčený, že koná správne.

Vzťah Boh – lekár/liečba

homeopatia, globulky

Hahnemann zasvätil veľkú časť života lekárskemu povolaniu, čo je viditeľné aj v tom, že jeho teologický horizont zahŕňa tiež túto časť jeho existencie. V prvých dvoch paragrafoch jeho Organonu definuje svoju predstavu lekárskeho povolania veľmi jednoducho a predsa táto definícia je ideálom, ktorá sa aj dnes dosahuje veľmi zriedkavo.

  • 1. Najvyšším a jediným povolaním lekára je prinavrátiť nemocným zdravie, čo sa nazýva liečbou.
  • 2. Najvyšším ideálom liečby je rýchle, nenásilné, trvalé obnovenie zdravia, alebo odstránenie a zničenie nemoci v celom jej rozsahu a to čo najkratším, najspoľahlivejším spôsobom na základe jasne pochopiteľných princípov.

Jeho výklad liečby má ešte inú pointu. O liečbe a lekárovi sa hovorí pri záchrane človeka, ale nie vtedy, ak sa mu uľaví na okamih.

Hahnemann vidí v liečbe poslanie, nie len vykonávanie remesla a veľmi kritizuje medicínu vtedajšej doby, kde sa vyjadruje o mnohých lekároch, ako o obchodníkoch s receptami, ktorí ponížili liečbu len na remeslo, ktorým sa zarába na chlieb.

Na druhej strane liečbu označuje mnohými náboženskými výrazmi, ako napríklad „božie umenie“ a „božia liečba“ a povolanie lekára prirovnáva k povolaniu farára.

Činnosť lekára znamená pre Hahnemanna nielen pokus o vyliečenie chorých ľudí. Toto povolanie vidí vo veľkom zväzku s Bohom. Bohu pripisované vlastnosti, ako „udržiavateľ života“ a „udržiavateľ ľudstva“ atď. by sa mohli použiť aj na lekárske povolanie a tým sa vyznačuje zvláštny vzťah lekára k Bohu. Keď sa Boh a lekár nazývajú spoločnými atribútmi. Úlohou lekára je zastupovať Boha na zemi. Byť lekárom je podľa Hahnemanna nie len vykonávanie naučeného povolania, ale nábožné poslanie.

Vzťah Boh – choroba a problém teodicei 

Pojem teodicea má veľa filozofických vysvetlení, ktoré nájdeme v rôznych filozofických slovníkoch, ale zjednodušene to znamená: „Ako môže dobrý a všemohúci Boh dopustiť utrpenie a neprávosť v im stvorenom svete ?“

Hahnemann vidí jasne nedokonalosť medicíny v jeho čase. Na otázku ale, či môže dobrý a milujúci Boh dopustiť choroby, bez toho aby umožnil vyliečenie, nachádza Hahnemann optimistickú odpoveď: „Ó nie, keď všemohúci dopustil choroby, aby ublížil svojim deťom, musel disponovať aj poznaním, čím je možné každú bolesť zmenšiť a poraziť. Je len potrebné prísť na stopu tomu, ako je to možné. Na každú chorobu musí existovať liek.“

nechtík lekársky

Boh teda prepožičal pravdy a poznanie, ktoré privedie k vyliečeniu, je len na ľuďoch, aby to objavili. Choroby majú u Hahnemana zmysel aj z toho dôvodu, aby poslúžili duši, aby túto vyliečili.

Aj Hahnemann sa veľakrát nachádzal v zložitých situáciách, ale nikdy nepochyboval o dobrote a spravodlivosti Boha. Stále veril v to, že všetky životné a ťažké situácie vedú nakoniec k dobrému.

Dá sa povedať, že Hahnemann aj v problematických situáciách dôveroval Bohu. Dôveroval dobrote a spravodlivosti pôsobenia Boha na svete, aj keď to nemal ľahké. Problémy, ktoré sa nedali jednoducho vyriešiť vnímal ako stanicu na ceste k lepšiemu. Tento Hahnemannov optimizmus sa zakladá na nádeji a očakávaní lepšej budúcnosti. Hahnemann sa teda pevne pridŕža obrazu dobrého a všemohúceho Boha.

Boh a homeopatia 

Homeopatia bola životným dielom Samuela Hahnemanna. Vynašiel ňou úplne nové metódy liečenia chorôb, stanovil nové štandardy ponímania účinnosti liekov a úplne nové metódy prípravy liekov /dynamizovanie, potencovanie/. Hahnemann bol presvedčený o účinnosti svojej metódy, preto nie je zvláštnosťou, že aj homeopatia hrá zvláštnu úlohu pri jeho ponímaní Boha. Hahnemann sa sám veľmi zaujímal o teológiu a filozofiu, ako aj mnohí z jeho študentov mali predtým teologické vzdelanie. Preto spojenie náboženských predstáv s homeopatiou nie je vôbec prekvapujúce. 

Centrálne spojenie homeopatie s jeho pojmom Boha nachádza v predstave tvoriaceho Boha, ktorý v zmysluplnom, na dobro a užitočnosť orientovanom stvorení sveta pridal veciam aj účel, ktorý tomuto vybaveniu zodpovedá. Z toho plánu vyplývajú centrálne aspekty homeopatie. Dobrý a múdry Boh dal ľuďom s homeopatiou cestu k vyliečeniu. Keď Hahnemann hovorí a božskej homeopatii, vyjadruje svoje enormné hodnotenie tejto terapeutickej metódy.  Aby sme mohli presne porozumieť pojmu „božská“ homeopatia, je potrebné objasniť ďalšie pojmy.

Pravda, skúsenosť, Boh a homeopatia

Hahnemann bol pevne presvedčený, že v homeopatii našiel dôležitú pravdu a stále odkazuje na skúsenosť, ktorá túto pravdu potvrdzuje. Spojenie nábožensky podfarbených pojmov, ako sú „oltár“ a „svätý“ s pojmami „pravda“, homeopatia a „Boh“ je veľmi časté.

„Pravda“, ktorá hovorí „hlasom Božskosti“ a „múdrosti“, ktorá „pravdu“ zastupuje ako aj „homeopatia“ ako dôležitá „pravda“, sú pre Hahnemanna dôležité body jeho myslenia.

Organon liečebného umenia

V Organone sa viackrát odvoláva na skúsenosti, ktoré ku tejto pravde vedú.

Schopnosti človeka, odkryť pravdu sú dostatočné, aj tie okrem iného mu boli prepožičané od Boha na tento účel. Skúsenosť je rozhodujúci nástroj na potvrdenie a nájdenie pravdy. Pravda homeopatie sa potvrdila skúsenosťou.

Pojem pravdy má úzky vzťah k Bohu po prvé pretože v hodnotovom rebríčku Hahnemanna má veľký význam, pretože ho používa s náboženskými slovami ( oltár pravdy) a pretože pravda sa spája s atribútami jeho Boha ( ako večnosť, svätý), po druhé, pravda bola daná Bohom a prepožičaná na tento svet. Homeopatia je u Hahnemanna pravdivá liečba, od dobrého Boha na tento svet poslaná pravda, riadiaca sa  prírodnými zákonmi a preto ju nazýva aj božskou homeopatiou. Lekár, ktorý sa zasvätí homeopatii, zasvätí sa súčasne aj pravde, je preto blízko Bohu a môže si užívať jeho „potlesk“.

Homeopatia a Boh tu majú veľmi úzky vzťah, okrem iného aj spojenie základného učenia homeopatie s vierou v dobrého, zmysluplného,  plánujúceho a tvoriaceho Boha. Účel homeopatie je vyliečiť chorých ľudí, čo by malo slúžiť ľuďom a je podľa Hahnemanna aj Bohom chcený a pozitívne hodnotený.

Spracovala: Ing. Adriana Karšková, SAKHom.

 

Prečítajte si tiež:

Samuel Hahnemann a jeho svetonázor – 1.časť

Samuel Hahnemann a jeho svetonázor – 2.časť

1 Comment

  1. Pingback : Samuel Hahnemann - 2.časť | Homeopatická akadémia

Leave a reply

Your email address will not be published.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.