1. Civilizačné rozšiepenie

Román Jonathan Strange & Mr Norrell od Susanny Clarkeovej (2004) pôsobí na prvý pohľad ako literárna fikcia zo sveta fantázie.
V skutočnosti je to však brilantná alegória o dejinách západného vedomia.
Autorka zasadila svoj príbeh do Anglicka začiatku 19. storočia – obdobia, keď sa rodila moderná veda, priemyselná revolúcia a zároveň zanikali staré formy duchovného poznania.

Základný konflikt medzi dvoma hlavnými postavami – učeným pánom Norrellom a intuitívnym Jonathanom Strangom – je viac než osobný spor.
Predstavuje stret dvoch princípov: racionality a imaginácie, analytického rozumu a živej intuície, vedy a mágie.
Clarkeová cez ich príbeh ukazuje, že moderná civilizácia stratila rovnováhu – potlačila polovicu svojej psyché, ktorú nazývame imaginatívna duša.

Kým Norrell sa snaží mágiu ovládnuť, systematizovať a zaradiť ju do poriadku „serióznej“ vedy, Strange cíti, že skutočná mágia sa rodí z chaosu, inšpirácie a kontaktu s tajomstvom.
A v pozadí ich zápasu stojí záhadná bytosť – Kráľ Havran (John Uskglass), mýtický vládca starého severného Anglicka, ktorý kedysi spojil ríšu ľudí so svetom víl.
Jeho prítomnosť symbolizuje dušu sveta – anima mundi – ktorú rozum vyhnal, no imaginácia stále hľadá.

2. Kontext doby: éra rozumu a začiatok modernej vedy

Počas 18. a 19. storočia sa v Európe ustálil nový obraz sveta – mechanický, matematicky popísateľný, empiricky overiteľný.
Descartes rozdelil realitu na dve substancie: res cogitans (mysliacu) a res extensa (hmotnú).
Z tohto rozdelenia vznikla paradigma, v ktorej sa svet stal objektom pozorovania, a človek – jeho pozorovateľom.

Táto vedecká revolúcia priniesla obrovský pokrok, ale aj neviditeľnú stratu.
Vylúčila z reality všetko, čo nebolo merateľné: dušu, symbol, sen, archetyp, inšpiráciu.
Z poznania sa vytratila posvätnosť, z medicíny zmizla spiritualita.

Clarkeová vo svojom románe tento proces zachytila poeticky: starí mágovia, ktorí kedysi komunikovali s duchmi krajiny, sú už len predmetom posmechu.
Magické knihy pokrýva prach, univerzity učia „teóriu“ mágie bez praxe – presne tak, ako neskoršia veda učila teóriu života bez kontaktu so životnou silou.

3. Hahnemann a zrod homeopatie v ére osvietenstva

Do tohto kontextu patrí aj doktor Samuel Hahnemann (1755–1843) – zakladateľ homeopatie.
Bol synom racionalistického storočia a sám sa považoval za reformátora medicíny, nie za mystika.
Jeho svetonázor bol deistický: veril v Boha ako v rozumného architekta sveta, ale odmietal cirkevnú teológiu i okultné tradície.
Odmietal astrológiu, alchýmiu, kabbalu – považoval ich za poverčivé zvyšky minulosti.

A predsa – princípy, ktoré objavil, nesú nezameniteľný odtlačok hermetickej tradície.
Zákon podobnosti (similia similibus curentur), práca s „životnou silou“ (dynamis), proces potencovania – to všetko zodpovedá hlavným princípom alchymickej transformácie:
očistenie, sublimácia, transmutácia hrubého na jemné.

Hahnemann síce tieto súvislosti odmietal, ale nevedomky transformoval hermetické poznanie do jazyka empirizmu.
Homeopatia sa tak stala mostom medzi dvoma epochami – medzi alchýmiou a modernou vedou, medzi duchovnou skúsenosťou a racionálnou metódou.

4. Racionalizácia a strata duše liečenia

S rozvojom prírodných vied sa medicína čoraz viac prikláňala k mechanistickému obrazu človeka.
Telo sa stalo strojom, choroba poruchou, liek chemickým zásahom.
Aj v homeopatickom svete sa časom začal presadzovať tlak „dokázať účinnosť“ v rámci tejto paradigmy – pomocou štandardizovaných klinických testov a laboratórnych dôkazov.

Tým však vznikol paradox:
keď sa homeopatia pokúsi prispôsobiť materiálnemu chápaniu sveta, stráca svoju identitu.
Pretože jej sila nespočíva v chemickom účinku, ale v symbolickej rezonancii – v tom, že liek sa dotýka duchovnej signatúry človeka i prírody.

Homeopatické liečenie je akt imaginácie: schopnosti vidieť súvislosť medzi vnútorným a vonkajším, medzi mikrosvetom a makrosvetom.
Je to jazyk analogií, ktorý spája zdanlivo nesúvisiace.
A to je presne to, čo moderná veda po osvietenstve stratila: imaginatívnu funkciu poznania.

5. Harpur a návrat daimonickej reality

Britský mysliteľ Patrick Harpur vo svojej knihe Daimonic Reality (1995) vysvetľuje, že existuje medzivrstva medzi hmotou a duchom – daimonický svet.
Nie je to ani čisto fyzická, ani čisto duchovná rovina, ale živý priestor symbolov, mýtov, vízií a synchronicít.
Je to „psychická krajina“, ktorú moderný človek popiera, ale ktorá neprestáva pôsobiť.

Práve v tejto dimenzii sa odohráva Clarkeovej román – svet, kde „víly“ nie sú detské bytosti, ale archetypálne inteligencie prírody, kde mágia je komunikácia s dušou sveta.
Kráľ Havran, ktorý kedysi vládol severnému Anglicku, je obrazom tohto princípu: spojenia medzi ríšou ľudí a ríšou duchov.

Harpur píše, že „daimonická realita“ sa vždy vracia, keď kultúra potlačí svoju imagináciu.
Keď rozum prekročí mieru, objavia sa tiene – nevysvetliteľné javy, vízie, sny, alebo fenomény ako UFO, ktoré Jacques Vallée interpretuje ako moderný prejav starých mýtov.
Svet ducha sa vždy vráti, len zmení masku.

6. Vallée, Clarkeová a nová interpretácia „nevysvetliteľného“

Francúzsky informatik a astronóm Jacques Vallée – inšpirácia pre postavu vo filme Close Encounters of the Third Kind – ukázal, že fenomén UFO nemožno chápať ako čisto fyzikálny jav.
Je to opakujúci sa vzorec: od stredovekých zjavení Panny Márie po moderné „mimozemské bytosti“.
Všetky majú spoločný psychicko-symbolický charakter.

Valléeho interpretácia sa prekvapivo prelína s Clarkeovej svetom: víly, démoni či anjeli – to všetko sú len rôzne mená pre bytosti medzi svetmi.
A rovnako aj homeopatia pracuje práve v tejto medzivrstve – tam, kde sa informácia (idea) dotýka hmoty a premieňa ju bez fyzického kontaktu.

Všetky tieto prístupy – Harpur, Vallée, Clarkeová – spája jedno:
uznanie, že realita je viacvrstvová a že medzi viditeľným a neviditeľným prebieha dialóg, nie priepastné oddelenie.

7. Archetypálna rovina: Norrell, Strange a Kráľ Havran ako tri princípy

V archetypálnej symbolike môžeme tieto tri postavy chápať nasledovne:

• Norrell – predstavuje rozum, poriadok, analýzu, strach z chaosu. Chce poznať bez rizika premeny.
• Strange – predstavuje imagináciu, tvorivý princíp, otvorenie neznámemu. Riskuje, aby sa dotkol tajomstva.
• Kráľ Havran – je Self, celistvosť, archetyp spojenia, ktorý oba póly transcendentuje. Je dušou sveta, ku ktorej sa obaja, každý po svojom, vracajú.

Podobne ako v homeopatii: rozum a intuícia, empiria a symbol, musia nájsť rovnováhu, inak sa poznanie zmení na techniku bez duše.

8. Kríza modernej paradigmy a potreba integrácie

Dnes, na začiatku 21. storočia, sa veda opäť dostáva na hranice svojho modelu.
Fyzika skúma kvantové prepojenia, neuroveda naráža na problém vedomia, biológia zisťuje, že život nie je len chemická reakcia, ale informačno-symbolický proces.
Na hranici poznania sa opäť objavuje potreba imaginácie – tvorivej schopnosti, ktorá dokáže spájať, nie len rozdeľovať.

Homeopatia môže byť jedným z mostov medzi starým a novým svetom – medzi empíriou a symbolom, medzi pozorovaním a prežívaním.
Nie ako alternatíva k vede, ale ako jej doplnenie – pripomenutie, že každá pravda má aj dušu.

9. Záver: Návrat k celistvosti

Príbeh pána Norrella a Jonathana Strangea je podobenstvom o našej kultúre.
Keď sa civilizácia prikloní iba k racionalite, stáva sa sterilnou.
Keď sa odovzdá len imaginácii, upadne do chaosu.
Medzi nimi však leží cesta rovnováhy – cesta, ktorú hľadá aj každý homeopat, keď počúva pacienta: spojenie rozumu a intuície, formy a inšpirácie, diagnózy a duše.

Clarkeová svoj román ukončila tichým návratom mágie – nie triumfálnym, ale vyrovnaným.
Podobne aj my dnes stojíme pred úlohou: znovu spojiť vedu s dušou a poznanie s imagináciou.

Nie je to krok späť do poverčivosti, ale krok vpred k celistvosti.
Možno práve to je úloha našej epochy – naučiť sa znovu hovoriť jazykom, ktorému rozumejú aj hviezdy, rastliny a lieky: jazykom, ktorý spája svet ducha so svetom hmoty.

Vladimír Petroci