V dejinách vedy sa opakovane objavuje zvláštna situácia. Niečo sa ukáže ako možné, no zároveň to zostáva neprijateľné. Výsledok existuje, experiment prebehol, pozorovanie bolo zaznamenané, ale nezapadá do obrazu sveta, na ktorom stojí aktuálne poznanie. Vtedy často nevzniká pokojná diskusia o tom, čoho sme boli práve svedkom. Objaví sa obranná reakcia systému – zosmiešňovanie, útoky, zdrvujúca kritika.

Charles Eisenstein tento jav pomenoval ako ontologické tienenie. Ide o mechanizmus, ktorým si kultúra alebo vedecká komunita chráni svoj základný obraz reality. Každá doba má určité predpoklady o tom, čo je možné a čo nie. Tieto predpoklady nevnímame ako presvedčenia. Pôsobia skôr ako samozrejmosť. Preto nové javy, ktoré ich narúšajú, nedostanú šancu na otvorené preskúmanie. Sú vysvetlené ako chyba merania, metodický problém alebo sebaklam.

Nejde pritom len o vedu. Podobný mechanizmus poznáme aj z bežného života. Človek môže dlho nevidieť niečo, čo má priamo pred sebou, pokiaľ to nezapadá do jeho vnútorného obrazu sveta. Vnímanie nie je pasívne prijímanie reality. Vždy je spoluvytvárané očakávaním.

Eisenstein upozorňuje ešte na jednu vec. Experiment nie je len neutrálne odhaľovanie reality. Je to aj situácia vzťahu medzi pozorovateľom, prostredím a tým, čo sa má ukázať. Ak je nový jav vystavený silnému tlaku dokazovania alebo nepriateľskému prostrediu, môže sa stať nestabilným alebo neuchopiteľným. Nie preto, že by neexistoval, ale preto, že podmienky jeho vzniku ešte nie sú kultúrne ani konceptuálne pripravené.

V tomto bode sa dotýkame citlivej témy, ktorú moderná veda dlho odkladala. Predstava úplne nezávislej reality, ktorú možno pozorovať zvonka bez účasti pozorovateľa, sa postupne ukazuje ako nesprávny predpoklad. Už fyzika 20. storočia ukázala, že spôsob merania ovplyvňuje výsledok. Pozorovanie nie je neutrálne. Vstupuje do situácie, ktorú skúma. Očakávanie, kontext, napätie medzi tým, čo má byť dokázané, a tým, čo sa pripúšťa ako možné, vytvárajú podmienky, v ktorých sa jav buď stabilizuje, alebo rozpadá. To neznamená, že realita je subjektívna alebo ľubovoľná. Znamená to, že medzi pozorovateľom a javom existuje vzťah, ktorý nemožno úplne odstrániť.

Práve toto je dôvod, prečo ma táto téma osobne zaujíma. Homeopatia sa pohybuje na hranici, kde sa účinok nedá vysvetliť iba prítomnosťou molekuly. Podobnú situáciu pozná aj výskum v parapsychológii. Po desaťročia vznikajú experimenty, ktoré naznačujú štatisticky významné výsledky. Ale stretávajú sa s mimoriadne silným odporom ešte skôr, než sa začne pokojná odborná diskusia. Reakcia býva často podobná ako v prípade Benvenisteho. Nie snaha pochopiť, čo sa vlastne objavilo, ale potreba rýchlo uzavrieť otázku.

Pred rokmi som ponúkol vedeckej komisii pri Konferencii biskupov Slovenska, že im osobne predstavím súbor približne štyritisíc vedeckých štúdií o homeopatii. Nešlo o presviedčanie. Išlo o stretnutie a spoločné pozretie sa na materiál. Dvaja lekári, ktorí boli členmi komisie, stretnutie odmietli. Nemali záujem sa s obsahom oboznámiť. Odpoveď bola jednoduchá. Oni predsa vedia, že je to celé nezmysel. Tento moment pre mňa veľmi presne vystihuje to, čo Eisenstein opisuje. Ontologické tienenie nevzniká zo zlého úmyslu. Vzniká zo snahy chrániť obraz sveta, ktorý dáva pocit istoty.

Príbeh Jacquesa Benvenisteho býva v tomto kontexte často spomínaný. Francúzsky imunológ a vedúci výskumného tímu INSERM publikoval v roku 1988 v časopise Nature výsledky experimentov, podľa ktorých veľmi vysoké riedenia protilátok dokázali aktivovať bazofily aj vtedy, keď už v roztoku nemala byť prítomná žiadna molekula pôvodnej látky. Výsledok bol v priamom rozpore s dovtedajším chemickým a biologickým modelom.

Reakcia bola mimoriadne prudká. Do jeho laboratória prišla kontrolná komisia, ktorá zahŕňala editora Nature, fyzika aj profesionálneho iluzionistu. Vytvorili negatívne oičakávanie, James Randi neustále team rozptyľoval eskamotérskymi trikmi. Prvý pokus vyšiel negatívne. „Kontrolóri“ nečakali na opakovanie, boli spokojní, rýchlo odišli a uverejnili zdrvujúcu správu v čaopise Nature. Jacquesa Benveniste to stálo kariéru a pár rokov zomrel. Pre mnohých sa stal príkladomvedca, ktorý sa dal na scestie.

Zaujímavé je, že spor sa nikdy netýkal len samotných dát. Dotýkal sa hraníc toho, čo bolo v danom čase možné pripustiť. Ak by výsledky boli pravdivé, znamenalo by to potrebu zásadnej revízie základných predstáv o biologickej informácii a pôsobení látok. Takáto zmena neohrozuje len jednu hypotézu. Dotýka sa celého systému istôt, na ktorom stojí výskum, financovanie aj odborná identita.

Eisensteinov pojem ontologického tienenia nehovorí, že každý odmietnutý experiment je pravdivý. Hovorí skôr o tom, že medzi objavením niečoho nového a jeho prijatím existuje medzipriestor. V tomto priestore sa rozhoduje, či nový jav dostane šancu dozrieť, alebo bude vytlačený na okraj ako nezmysel. Dejiny vedy ukazujú, že obe možnosti sa opakovane stávali.

Otázka nestojí len tak, či je niečo správne alebo nesprávne. Skôr ide o to, ako rozpoznať moment, keď už existujúci obraz reality prestáva stačiť. V takých chvíľach sa objavuje napätie, ktoré pôsobí osobne aj spoločensky. Starý rámec sa snaží udržať stabilitu. Nový ešte nemá jazyk ani miesto, kde by sa mohol bezpečne rozvinúť.

Možno práve preto nové myšlienky často vznikajú na okraji. Nie preto, že by boli slabé, ale preto, že potrebujú čas, kým sa pre ne vytvorí priestor, v ktorom môžu byť vôbec videné.

Charles Eisenstein tento mechanizmus opisuje v eseji Ontological Shielding in New-paradigm Research, publikovanej na jeho Substacku.

https://charleseisenstein.substack.com/p/ontological-shielding-in-new-paradigm